Láska na prvý pohľad

Vždy sa mi páčili staré domy. Domy s vysokými kazetovými stropmi, bielymi dvojkrídlovými oknami, elegantnými lustrami a obrazmi zavesenými nie na klincoch, ledabolo zabitých do steny, ale na tenučkých lankách zavesených zo stropu. Domy, z ktorých dýcha história.

Prvý raz som si krásu historických budov uvedomila niekedy na základnej škole. Matematikárka poslala mňa, dievča z Petržalky, na vedomostnú súťaž do centra mesta. Tridsať minút autobusom a odrazu sa predo mnou rozprestierala Gymnázium Grosslingová, budova zo začiatku devätnásteho storočia s ladnými secesnými krivkami, farebnou a žiarivo ornamentálnou fasádou, namiesto sklenených dverí do nej vchádzali študenti cez masívny drevený portál. Aký prudký kontrast s mojou alma mater, ktorá bola prísne obdĺžniková, ostro funkcionalistická a nesmierne nudná. Socialistické plánovanie vzdelávania mladých generácií nepovoľovalo priestor krivkám, ornamentom či dekoráciám. A hoci od pádu socializmu pretieklo mnoho vody Dunajom, mierne ošarpané, no zato stále funkčné budovy škôl stále slúžili študentom ako mne. Už ako desaťročná som si bolestivo uvedomovala ten estetický rozdiel, ktorý prudko hral v môj neprospech.

Odvtedy ma Staré mesto a jeho staré budovy začali lákať čoraz viac a viac. Egon Bondy sa vraj často prechádzal po mojej rodnej Petržalke, pretože pod nánosom panelákov stále cítil prítomnosť lužných lesov. Ja som v Petržalke necítila nič, ani prítomnosť Egona Bondyho, ktorý zomrel skôr, ako som ho stihla objaviť. Zato vždy po prekročení Dunaja sa vo mne niečo pohlo a ja som strávila hodiny túlaním sa po meste, nežne hladiac chladný kameň domov, z ktorých bolo hlavné mesto postavené. Do tieňov krivoľakých uličiek som sa vracala stále častejšie a hľadala som každú príležitosť, ako získať pár korún na lístok na autobus, ktorý ma po únavnej ceste sídliskom konečne vypľuje pod Novým mostom a ja sa budem môcť aspoň na pár hodín stratiť v mojich fantáziách o historických budovách. A tie boli roky to jediné, čo som mala. Až kým som sa nezoznámila s Adamom.

Stretli sme sa na jednej hlučnej párty. Techno hudba dunela tak, že sa luxusná vila na Bôriku takmer otriasala od základov, ľudia v rozličných štádiách pripitosti okupovali obývačku a cez otvorené francúzske dvere sa rozlievali na upravený trávnik smerom k bazénu. Ja som stála pri okne, s pohárom suchého bieleho vína, a zamyslene hľadela na dom suseda, krásnu secesnú vilu, a v duchu si predstavovala, aké je to bývať v dome, ktorý má viac ako 100 rokov.

„Lenka, toto je Adam, Adam, toto je Lenka,“ povedala mierne pripito Simona a za rukáv pritiahla vysokého blonďáka. Darmo som jej hovorila, že o vzťahy nemám záujem, Sima sa nevzdávala a vždy sa ma snažila dať s niekým dokopy. Dnes to bol tento vysoký, na prvý pohľad nesmelý chalan s pehavým nosom.

„Lenka býva v Petržke a je zdravotná sestra. Adam má byt na Palisádach.“

Adam ku mne natiahol ruku, ja som ju vzala do mojej a pevne ju stisla. Na tvári sa mi rozlial úsmev.

„Rada ťa spoznávam, Adam. Som Lenka,“ povedala som a za ucho si zastrčila prameň dlhých čiernych vlasov. S Adamom sme boli takmer rovnako vysokí a tak som sa mu pozerala priamo do jeho plachých zelených očí.

„Poď, trochu ti to tu poukazujem,“ povedala som mu a za ruku ho viedla okolo miestnosti. Odrazu som vedela, že si budeme vynikajúco rozumieť.

Bola to láska na prvý pohľad. Adam mi ešte na párty navrhol, aby sme sa radšej vytratili a išli sa prejsť na čerstvý vzduch. Počas prechádzky Mudroňovou som mu porozprávala, prečo som sa rozhodla byť zdravotnou sestrou – páčilo sa mi pomáhať ľuďom – a Adam mi zas porozprával, že chodí na výšku, žije s mamou a na párty sa ocitol úplnou náhodou, prišiel tam spolu s bratrancom, ktorý bol Simonin najnovší objav a o ktorom sme obaja usúdili, že je na divošku Simonu so záľubou v alkohole tak trochu prinormálny. Z Mudroňovej sme zahli doľava a preberali slovenské filmy z obdobia reálneho socializmu, keď odrazu Adam prudko zastal.

„Tu bývam,“ ukázal na tmavú trojposchodovú budovu v tieni Bratislavského hradu. „Chceš ísť dovnútra?“ spýtal sa.

Bez slova som prikývla. Jeho dom bol presne taký, o akom som snívala. Poschodová mestská vila s ornamentálnymi oknami. Ťažké drevené vchodové dvere. Mierne opadaná omietka, pod ktorou sa skrývala chladná tehla. Cítila som, ako mi začína prudšie biť srdce.

Ani jeho byt nesklamal. Vysokánske stropy, na oknách zažltnuté čipkované záclony, pod nohami mi vŕzgali pôvodné drevené parkety.

„Adam,“ zapriadla som a pritúlila som sa k jeho chudej hrudi, keď ma viedol cez tichú a tmavú obývačku plnú porcelánu a visiacich obrazov s podobizňami dávno zosnulých predkov či pochmúrnych krajiniek s neidentifikovateľným podpisom, a po nej cez jedáleň s vyšívaným obrusom na stole, veľkou kyticou ruží v krištáľovej váze, a okolo neho desiatkou stoličiek s bordovým čalúnením. Začali mi vlhnúť ruky.

Napokon sme sa ocitli v jeho izbe. Posadila som sa na posteľ pod oknom, na ktorú svietil mesiac, a Adam ma nesmelo pobozkal. Jeho plachosť sa čoskoro stratila a pri predstave historického domu, ktorého steny ma obklopovali, som sa aj ja naplno otvorila jeho žiadostivým bozkom. Odišla som až ráno.

Odvtedy sme boli s Adamom nerozluční. Všetok voľný čas sme spolu trávili v jeho byte. Jeho mame to nevadilo, sama pracovala od nevidím do nevidím, a napokon, vraj bola rada, že jej tichý a plachý syn si konečne našiel známosť. S Adamom sme spolu čítali knihy, rozprávali sa o živote, niekedy len tak vedľa seba ležali. Vracala som sa tam po službe v nemocnici a odchádzala až na druhý deň ráno. Cítila som, ako si Adam zvyká na moju neustálu prítomnosť. V noci sme spali v objatí na jeho úzkej chlapčenskej posteli, ráno sme spolu raňajkovali praženicu, ktorú som mu pripravila na masle. Rozprávali sme sa o všetkom, od percenta japonskej populácie vo Francúzsku po najnovšiu výstavu o Štefánikovi v SNG. Často sme vedľa seba len tak sedeli, ja unavená po práci s knihou, Adam so skriptami, a sem tam na seba cez stôl pozreli a usmial. Adam mal rád vôňu mojich vlasov a vraj sa na mňa občas v noci pozeral, keď spím, a nechcel veriť, že ja, Lenka Dobrovičová, zdravotná sestra z Bezručovej, plná smiechu a života, patrím len jemu, nenápadnému a nesmelému študentovi matematiky Adamovi Černému.

Po troch mesiacoch však nastala zmena. Začala som ťahať nočné a namiesto k Adamovi sa vracala nadránom do paneláku v Petržalke.

„Prepáč láska,“ hovorila som mu, „po nočnej som unavená. Bývam tak ďaleko, to nekonečné cestovanie ma vyčerpáva.“

Prvý týždeň bol Adam viditeľne nešťastný. Druhý týždeň melancholický a bolestivo osamelý. Na tretí týždeň mi navrhol, nech sa k nemu nasťahujem.

„Ale Adam, čo na to povie tvoja mama?“ fingovala som šokované prekvapenie nad jeho slovami. Adam pokrčil ramenami.

„Povedal som jej, že bez teba nemôžem žiť,“ povedal jednoducho. „Tak s tým súhlasila,“ dodal. „Tak čo, Leni, nasťahuješ sa ku mne? Prosím,“ povedal túžobne a ja som nemohla odmietnuť, hlavne po pohľade do jeho prosebných zelených očí. Cez víkend mi pomohol zbaliť oblečenie, pracovné uniformy, zopár kníh a obrazov, a v nedeľu som sa oficiálne stala novou obyvateľkou domu na Koreničovej 1.

„Volaj ma Veronika,“ povedala mi vrúcne Adamova mama, keď ma vítala v starom byte. Mala niečo po štyridsiatke, bola nízka a drobná, no s rovnakými blond vlasmi a zelenými očami ako môj Adam.

A práve tie jej oči mi tak trochu prekážali, keď na mňa nimi prosebne pozrela práve v momente, keď som jej bezvládne telo položila do kuchyne a hlavu naaranžovala na dvierka plynovej rúry. Ďalšia výhoda, prečo bývať v starom dome. Tie dnešné moderné rúry na elektrinu nikdy neodvedú tak dobrú a vierohodnú prácu ako poriadna stará plynová trúba. Hlavne sa s nimi lepšie predstiera samovražda.

Pre políciu však bola táto samovražda uzavretý prípad. Nikto by ma nikdy nepodozrieval. Predsa len, mala som dokonalé alibi. S Adamom sme išli na víkend do Tatier. „Zabudla som si peňaženku,” zvolala som v momente, keď sme naložili všetky tašky do čakajúceho taxíka. „Hneď som naspäť,” pobozkala som Adama na kútik pier a vybehla po schodoch na tretie poschodie. Veronika ma už čakala, ležala omámená v spálni po tom, čo vypila moju špeciálne pripravenú kávu plnú barbiturátov. Za pár sekúnd som jej drobné telo zdvihla z postele, preniesla ho do kuchyne, a na stôl položila najnovšie vydanie ženského časopisu. Nikdy mu to neodpustím, hovoril titulok článku o ženách, ktorých synovia si domov priviedli neznesiteľné nevesty. Potom som otvorila plynový kohútik, z mojej izby zhrabla peňaženku a išla si s mojim Adamom užiť dlhý víkend na horách.

Adam bol samozrejme zničený. Keď sme v pondelok spoločne Veroniku našli, bola mŕtva minimálne dva dni. Tri, hovorila som si v duchu, ale rozhodne som to neplánovala povedať nahlas. Aj tak som mala dosť starostí s plačúcim Adamom. Keď uvidel na stole časopis s článkom, ktorý Veronika údajne čítala v deň svojej smrti a ktorý bol aj podľa polície zjavne tou poslednou kvapkou, ktorá ju dohnala k samovražde, najprv smrteľne zbledol a potom sa roztriasol. Ja som ho starostlivo uložila do postele, pripravila mu horúci čaj a držala ho za ruku, kým sa poriadne nevyplakal.

Tri mesiace po Veronikinom pohrebe sme mali tichú svadbu.

„Nemôžeš byť sám,” presviedčala som ho.

„Si ku mne príliš dobrá, Lenka,” povedal potichu Adam, keď sme spolu ruka v ruke kráčali mestom.

„Neboj sa, ja ťa nikdy neopustím,” šepkala som mu do ucha. Rozhodne nie ako Veronika, dodala som v duchu. Adam mi prešiel prstom po dlani a vyčaroval na nej malé srdiečko.

„Ľúbim ťa, Leni,” povedal úprimne a prvý krát od Veronikinej smrti sa usmial.

„Aj ja ťa ľúbim,” odpovedala som.

Aj dnes, jediné, čo som cítila, bola láska. S láskou som sa pozrela na Adama, pokojne odpočívajúceho na gauči, na jeho bledú, citlivú tvár, chumáč svetlých vlasov, pomaly sa dvíhajúcu hruď, a vytiahla prikrývku o čosi vyššie. Pohladkala som mu čelo a potom pobozkala mäkké pery. Do ruky som mu vtisla ovládač a na konferenčný stolík položila malý kúsok popísaného papiera a pero.

Pár mesiacov po Veronikinej smrti som Adama prinútila, aby si so mnou sadol a napísal jej list. Budeš sa po tom cítiť lepšie, uľaví sa ti, uvidíš, presviedčala som ho, aby dal svoje pocity na papier.

Mama, ľúbim ťa a veľmi mi chýbaš. Neviem, ako dokážem žiť bez teba. Najradšej by som…

Adam list nikdy nedokončil. Rozčúlene vstal od stola, list v ruke pokrčil a odhodil. Potom buchol dverami a už ho nebolo. Ja som jeho nedokončený list starostlivo vyrovnala a uložila. Nikdy nevieš, kedy sa ti bude hodiť, hovorila som si.

A príležitosť prišla práve dnes, na výročie Veronikinej smrti. Chudák Adam. Opustený. Zostal celkom sám. Bez mňa, vernej manželky, ktorá bola práve dnes v nočnej. Bez otca, ktorý ho opustil ešte ako dieťa. Bez matky, ktorá spáchala samovraždu. Bez brata, ktorého nikdy nemal. Bol preto doma sám, noc čo noc, so svojimi temnými myšlienkami a prázdnou dušou. Prečo to urobila? Prečo ma opustila? Kde je môj otec? Hlavou mu určite vírili stovky nezodpovedaných otázok. Kto by ho vinil za to, že sa rozhodol utopiť žiaľ v poháriku vína? Alebo vo fľaši? A tabletky na spánok sa predsa len dajú zohnať všade.

Adam však nevedel, že fľaša vína, ktorú si tento večer otvoril, bola pripravená špeciálne pre neho. Nie, bola som veľmi opatrná, keď som do neho striekačkou pridala ten istý kojktejl z barbiturátov, ktorý presne pred rokom vypila aj Veronika. Korková zátka sa okamžite zacelila a po vpichu nezostalo ani stopy. Rovnako ako po tom vpichu, ktorým som mu medzi prstami na nohách práve pridala niekoľko ďalších gramov. Adam spal už niekoľko hodín, omámený dávkou drogy, a bude spať až do rána.

Až na večnosť.

Keď sa ráno vrátim z nočnej, nájdem jeho chladnúce telo na gauči, prikryté dekou. Bol doma sám, v deň výročia smrti svojej milovanej matky, pozeral telku, popíjal víno, a prehnal to s tabletkami. Kombinácia alkoholu a silných opiátov sa mu stala osudnou. Aspoň tak to bude uvedené v policajnej správe. Ja budem samozrejme zničená. Keby som to bola vedela, že bude zapíjať hrste tabletiek alkoholom, určite by som bola zostala doma. Naše manželstvo bolo bezproblémové. Predsa len, brali sme sa z lásky, menej ako pred rokom. Žili sme tichým a pokojným životom v priestrannom dome na Palisádach.

Vždy sa mi páčili staré domy. Domy s vysokými kazetovými stropmi, bielymi dvojkrídlovými oknami, elegantnými lustrami a obrazmi zavesenými nie na klincoch, barbarsky zabitých do steny, ale na tenučkých lankách zavesených zo stropu. Domy, z ktorých dýcha história. A zajtra ráno, ako čerstvá vdova po Adamovi Černom, budem konečne taký jeden vlastniť.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s