Uncategorized

Starnúci seladón: Oliver

Rána boli pre Olivera najťažšie. Vtedy si najviac uvedomoval realitu svojho veku. Hoci sa mysľou zastavil niekde medzi tridsiatym a štyridsiatym rokom, jeho telo neúprosne starlo a hoci to bolo jednoduché cez deň skrátka nepriznať – nechodí tak rýchlo, pretože ho tlačia topánky a na číslo električky nedovidí, pretože je príliš ďaleko – v to chladné januárové ráno sa jednoducho nedalo vyhnúť faktu, že o mesiac oslávi šesťdesiatku.

Nespokojne sa prevalil v posteli. Všetko ho bolelo, chrbát, krk i nohy. V ústach mal sucho. Asi by mal každodennú konzumáciu alkoholu doplniť nejakou brzdou, hoci nie na brzdenie účinkov alkoholu, ale na doplnenie vitamínov, pomyslel si. Alkohol brzdiť vďaka rokom skúseností nepotreboval. Možno aj preto jeho obvod pásu neustále rástol. Kedysi sa pýšil vypracovaným telom. No, vypracovaným. Nebol žiaden Schwarzenegger, ale vždy bol vo forme. Odmalička lyžoval, plával, neskôr začal chodiť do fitka a s potešením pozeral do zrkadla, na ploché brucho, pevnú hruď a vypracované ramená. Potom začal do fitka chodiť len v pondelok a stredu. V piatok večer sa radšej zastavil v bare. Keď o pár rokov fitko zavreli, Oliver si stále poctivo platil členské. Namiesto posilňovania svalov celého tela však posilňoval v blízkej pivárni len jeden – svoj biceps, poctivo zdvíhajúci plné pollitráky k ústam.

Mierne znechutene si prešiel rukou po tele, ktoré bolo mäkké a mľandravé. Na pevnú hruď si kedysi po milovaní líhali ženy, dnes by na jej mäkkom povrchu zaspali skôr, ako by si stihol vyzliecť trenky. Trochu som pribral, pomyslel si. Postaviť sa váhu by sa však Oliver dnes ráno neodhodlal. Nechcel vidieť to definitívne číslo, ktoré by zmenilo nepríjemnú myšlienku na ešte nepríjemnejší fakt, a pravdupovediac, cez mohutný pupok by mal tak trochu problém dohliadnuť na číselník na váhe.

Len ťažko sa zdvihol z postele a náhla zmena tlaku ho prekvapila. Do hlavy sa mu nahrnula krv, kolená mu zapraskali a prudko ho pichlo v boku. Oliver sa pridržal nočného stolíka, aby udržal rovnováhu a z úst sa mu vydrala nadávka. Ani povaľovanie sa v posteli do obeda už nebolo to, čo kedysi. Dnes ho prostata volala na záchod už pred siedmou. Kým sa mu podarilo vymočiť a opláchnuť si tvár studenou vodou, prívetívá a teplá posteľ sa zmenila na chladnú a nehostinnú zmes prikrývok, vankúšov a obalov od jedla a Oliver celkom stratil chuť sa do nej vrátiť.

Jeho ranná rutina zvyčajne spočívala v bolestivom vykotúľaní sa z postele, prerušovanom močení – tá prostata je vážne sviňa –, kradmom a odmietavom pohľade do zrkadla, niekoľkých minút kašľa a fľusania do umývadla a napokon zaslúženej rannej cigaretke na balkóne. Až potom bol čas postaviť na kávu, obliecť sa do čiernych nohavíc a starej koženej bundy a vyviesť Oslíka pred panelák, aby aj on vykonal svoju potrebu. Oliver vyfajčil ďalšie dve cigarety a naspäť doma pri káve a raňajkách ho čakala štvrtá. A to všetko ešte pred ôsmou.

Dnes sa však namiesto vyhýbaniu zrkadlu rozhodol konfrontovať realitu. Pohľad mu oplatili dve kedysi modré, dnes ráno však opuchnuté a začervenané oči. Pomaly skúmal každú vrásku, ktorá mu počas rokov pribudla na tvári. Hoci bol roky na výslní verejnosti, neveril na Botox či plastickú chirurgiu. „Ako môže herec správne prejaviť emócie, keď nemôže ani poriadne otvoriť oči?“ hromžil pred rokmi v rozhovore pre akýsi ženský časopis. Dnes však dávne rozhodnutie tak trochu oľutoval. Je príliš neskoro na to, aby sa dal trochu natiahnuť, našponovať a vyhladiť? Extra kilá, ktoré so sebou nosil, sa mu zatiaľ neodrazili na tvári, no istá podoba so smutným mastifom by tu bola.

Rukou si prešiel po strnisku na tvári i na hlave. Mnoho jeho kamarátov ťažko prežívalo prechod z druhej dekády do tretej. Celý život si dvadsiatnik, a odrazu máš tridsať. Staroba a dôchodok na krku, sťažovali sa. Oliver sa im len smial. Muži, veď teraz sa to len začína! Doteraz sme len živorili, stretávali sa s dievčatami, snažili sa ich dostať do postele, v piatok a sobotu sa opíjali. Teraz nás čakajú ženy, ktoré sa nám budú vrhať pod nohy, uvidíte, tvrdil – a mal pravdu. V tridsiatich dvoch si oholil hlavu, dostal prvú vedúcu úlohu v divadle a ženy sa pred ním vyzliekali na povel. Tesne pred štyridsiatkou si nechal narásť bradu a známy režisér ho obsadil do filmu, za ktorý Oliver neskôr získal niekoľko prestížnych cien. Ženy musel od seba odháňať… prvých pár týždňov. Potom si na stabilný prísun povoľných tmavovlások i blondínok zvykol a nasledujúcich desať rokov nevyšla ani v jedinom českom či slovenskom časopise fotka Olivera s tou istou partnerkou dvakrát. Ešte pred pár rokmi – okej, vtedy mal bližšie k štyridsiatke ako k päťdesiatke – sa zvykol holiť každý tretí deň. Jeho poznávacím znamením bola dohladka vyholená hlava a strnisko, márnivosť mu nedovoľovala sa ukázať na verejnosti, ak by vyzeral horšie ako obrázky na titulkách časopisov, ktoré vtedy každý mesiac zdobil.

Ani sám nevedel, čo sa kedy sa vlastne zmenilo. Začal viac piť a menej sa stretávať so ženami, alebo sa začal stretávať s menej ženami a preto sa rozhodol vyplniť voľný čas pitím? Postupne prestal chodiť do fitka, namiesto letnej dovolenky na vode a zimnej na snehu zostal doma s Oslíkom, práce mal čoraz menej a menej, no celkom slušne vyžil z tantiémov, začal sa holiť čoraz zriedkavejšie, namiesto premiér a krstov ho po mene poznali v miestnom bare a tak sa stalo, že prvého januára 2018 sa Oliver Bílek pozeral do zrkadla na starého vráskavého zarasteného muža, v ktorom zhrozene spoznával sám seba.

Vo svojich predstavách vyzeral stále ako vzhľadný štyridsiatnik, ktorý zo seba striasol neistotu chlapčenstva a plnou parou reprezentoval mužstvo. Pevné telo, rýchla myseľ, v zdravom tele zdravý duch, nechýbal mu ani zmysel pre humor, hoci sem-tam používal priveľa sarkazmu, mal mierne pokrivený úsmev, a ženy mu to žrali aj s navijákom. Nemusel sa viac starať o to, ako zaplatí nájomné, či mu zostanú peniaze aj na druhé pivo alebo či aj o mesiac bude mať prácu. V štyridsiatke za sebou spokojne nechal všetky starosti študentského života i strádanie mladého a začínajúceho herca. S pribúdajúcimi rokmi mu pribúdali skúsenosti, peniaze i úspech. Ani raz si nepomyslel, že by chcel byť opäť mladý. Nie, s mladosťou sa mu spájali pocity bezmocnosti, hladu a beznádeje. Až do dnes. Dnes by dal pol kráľovstva za to, aby sa na neho zo zrkadla nepozeral Oliver Bílek, čoskoro šesťdesiatnik, ale Oliver Bílek, dvadsiatnik. Neskúsený, nesmelý, s dierou v peňaženke, no mladý. Túžil v rukách zvierať kalich mladosti, preplnený nádejou a testosterónom, no namiesto neho v rukách zvieral okraj umývadla, pretože mu odrazu prišlo nevoľno a nohy sa mu triasli nedostatkom nikotínu.

Takto to nemôže ďalej pokračovať. Takto teda nie. Niečo sa musí zmeniť. Dnes je prvý január, prvý deň nového roka. Prvý deň roka, kedy sa Oliver Bílek opäť vráti na výslnie. Nech to stojí, čo to stojí! V prvom rade, koniec s cigaretami i alkoholom. Odteraz len ovsené vločky na raňajky, chudé kura a šalát na obed a na večeru proteínový šejk. Každodenné prechádzky na čerstvom vzduchu – Oslík sa poteší – opäť sa prihlási do fitka a možno začne aj behať.

Oliver sa na seba potešene pozrel do zrkadla. Na jeho vráskavej tvári sa rozlial úsmev. Vyriešené. Nohy ho začali na studenej podlahe oziabať a mal nutkanie poškriabať sa v rozkroku. Namiesto toho si však odgrgol a spokojne sa pobral do kuchyne. Postavil vodu na kávu a potom si na balkóne zapálil cigaretu. Poslednú, sľúbil si v duchu, zatiaľ čo Oslík s vodítkom v papuli poslušne čakal pri vchodových dverách. Všetko je presne tak, ako má byť. On, Oliver Bílek, začína od tohto momentu nový život.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s