Molekuly zvuku

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám šestnásť rokov, vonku zúri chladné a daždivé februárové počasie. Stojím v tmavej bráne. Môj úplne prvý frajer mi priniesol môj úplne prvý valentínsky darček. Nedočkavo trhám papier a dívam sa na tričko s obrázkom mojej obľúbenej skupiny. Po ňom nasleduje menši balíček, CDčko s venovaním napísaným strieborným atramentom. „Nech nám v žilách koluje metalová krv“, čítam. Od dojatia neviem, čo mám povedať. Netuším, čo som mu darovala ja, alebo čo bolo na tom CDčku vlastne napálené. Viem však, že aj o ďalších 16 rokov mi v žilách bude stále kolovať metalová krv a počuť Mráz do žíl vo mne vždy vyvolá pocit trpkosladkej prvej lásky plnej nádeje, trepotajúcich motýľov v bruchu a sladkého očakávania.

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám čerstvých dvadsať, láska môjho života mi práve dala kopačky a ja neviem, čo so sebou. Dívam sa na tmavé námestie, ligotavé svetlá Obchodnej ulice a niekde v diaľke veselo zvoní električka. No pre mňa zvoní umieračik. Oznámil mi, že ma neľúbi. „Pár dní zvládneš,“ preruší jeho naučenú reč hlas z rádia. „Nezvládnem, nemôžem bez teba byť,“ chce sa mi kričať. No on nepočúva. Ani moja uslzená tvár ho neobmäkčí. Odchádza. Nie na pár dní, ale navždy. Ja zostávam sama, bezmocná, opustená a zúfalá. Nasledujúci deň sú moje oči tak červené a opuchnuté, že si radšej nezložím slnečné okuliare. Práve mnou prešla najväčšia búrka môjho života.

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ležím na pôrodníckom oddelení, v rukách zvraštené a červené dieťa, a ja šepkám spolu s Kulym „zober ma domov“. Ako mi mohol niekto len tak dať dieťa, ktoré som v živote nevidela, a nepridať k nemu žiaden manuál na ovládanie? Aj keď je (údajne) moje, ja tohto malého cudzinca nepoznám. Cítim sa neistá, vystrašená a úplne mimo svoj element. Štyri dni v noci od strachu radšej ani nespím predtým, ako ma po Veľkej noci konečne prepustia domov. Až tam sa poriadne zoznámime, ja sa do neho zamilujem, a čoskoro si bez neho nebudem vedieť predstaviť svoj život.

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ich nová pesnička je skutočne otrasná.

Ako som sa stala spisovateľkou

Ahoj, volám sa Nina a minulý rok mi vo vydavateľstve IKAR vyšla moja prvá kniha s názvom Pokušenie s vôňou Gucci. Píšem o nej na svojom instagrame, facebooku, webstránke… a paradoxne píšem len o nej, a nie o sebe. Nikdy som sa nepokladala za nejakú výnimočne zaujímavú osobu  dodnes sa nepovažujem  a možno preto som sa od malička rada ponárala do kníh. Mohla som si predstavovať, že som niekto iný, zaujímavejší, ako napríklad Dievčatko Maxi, ktorej sa podarilo prežiť niekoľko mesiacov v telách iných dievčat (knižka nedávno vyšla v novej edícii s menej desivými ilustráciami). 

Maxi predtým a potom. Zmena k lepšiemu, že?

 
Čítať som sa naučila sama a veľmi skoro, nemala som ani päť rokov, keď som to predviedla v škôlke v prírode. V lese sme mali hľadať inštrukcie, ako sa vrátiť naspäť do chaty, a ja som ich ako jediná zo škôlkárov vedela prečítať a vrátiť sa extrémne rýchlo, čo náramne rozrušilo moje učiteľky. Odvtedy som čítala všetko a všade, bez ohľadu na to, či to bolo pre mňa vhodné alebo nie. Napríklad klenoty z rodinnej knižnice, Löwensköldov prsteň od Selmy Lagerlöfovej, rozličné Verneovky, knihy o astronómii či moju obľúbenú osemstostranovú socialistickú Zdravovedu s reálnymi fotografiami rozličných výsypov, nádorov a ochorení, z ktorých som mala dlhé roky nočné mory. Až teraz mi niekedy „dopne“, ako veľmi nevhodné boli niektoré tituly. Od maminej (dospelej) kamarátky som si v dvanástich požičala prvú časť dnes už legendárnej pentalógie Kvety v podkroví a odvtedy som sa stala zanietenou fanúšičkou čohokoľvek od V. C. Andrewsovej. Mama knihu nečítala a jej známa proti tomu, aby som ju čítala ja, vôbec nenamietala…

Knihy som si tiež požičiavala z knižnice. Tá naša sídlisková mala zaprášené koberce neurčitej farby, falošné tropické kvety v kvetináčoch a bolo v nej cítiť mdlý zápach rybiny, keďže bola umiestnená nad lahôdkovou predajňou Ryba. Bola rozdelená na detské a dospelácke oddelenie. Do toho druhého som nemala povolený prístup, a tak som v novembri 1998 (prečo si to presne pamätám, neviem), keď som prečítala úplne všetky knihy z detského oddelenia, prestúpila som do väčšej, vzdialenejšej a lepšie vybavenej knižnice na konečnej trolejbusov. Limit bol 4 knihy naraz, väčšina ľudí knižnicu preto navštevovala raz za mesiac. Ja raz za týždeň, či raz za tri-štyri dni, podľa toho, aké hrubé som si požičala knihy. Ak to bola séria Medzi nami dievčatami, tak som bola späť aj o dva dni. Ak to bola niektorá z komerčne neznámych Mayoviek (ktoré som nikdy nedočítala, pretože knižnici došli peniaze a nemohli si viac dovoliť kupovať hrubé bichle), tak mi to trvalo dlhšie. Keď knihovníčky „Čierna“ a „Stará“ zistili, že ich skutočne aj čítam, začalo sa naše celoživotné priateľstvo. Skutočne – so „Starou“ (ktorá sa v skutočnosti v preklade volá Čierna – ha!) som sa na jej žiadosť stretla pri mojej poslednej návšteve Slovenska pred piatimi rokmi a príjemne sme si pokecali. Pod jej vedením som povyhrávala súťaže ako Kráľovná detských čitateľov, z ktorej existuje fotka, kde sedím na „tróne“ s červeným kráľovským „plášťom“ a korunou, zúčastnila sa mnohých debát, a zaslúžila si privilégium požičiavať si z dospeláckeho oddelenia knihy skôr, ako som dovŕšila 15 rokov. Aj keď len detektívky od Agathy Christie, ale aj to sa ráta. Mosadz je pasca od Elleryho Queena bola paradoxne zaradená v detskom oddelení.
V mnohých slovenských domácnostiach povinné čítanie
Pre moju lásku k čítaniu a všeobecne nasávaniu vedomostí iní niekedy nemali pochopenie. Napríklad moja triedna učiteľka na základnej škole, ktorá mi zakázala sa na hodine hlásiť, lebo však predsa „aj tak viem, že to vieš, tak sa nemusíš hlásiť, keď vieš správnu odpoveď.“ Alebo detská lekárka, ktorá pri jednej z preventívnych prehliadok skoro dostala infarkt, lebo som si v deviatich rokoch na moju kostnatú hruď nalepila tetovanie v tvare ruže z Brava, ktoré mi promptne zakázala kupovať, lebo je to vraj pre mňa nevhodné. Začala som teda dávať peniaze spolužiakovi zo základnej, ktorý ho kupoval za mňa. Aby som jej náhodou nemusela klamať, ak by si na to pri ďalšej prehliadke spomenula. 
Okrem kníh tak boli mojou veľkou láskou aj časopisy. Bravo a neskôr Bravo Girl, Maxi Super a ich Gay hovory, Top Dívky či Kamarát, pre ktorý som neskôr začala písať. Neobišli ma ani tie „nevhodné“, konkrétne tituly ako Fiškál, kde som sa naučila, že alkohol a voľne prístupná sekera sa k sebe nehodia, hlavne ak majú dvaja dedinčania medzi sebou nevyriešené konflikty, alebo Bosorka, z ktorej som sa dozvedela, aké nebezpečenstvo mi hrozí zo strany upírov a iných nadprirodzených bytostí, ktorými sa to údajne vonku len tak hemží. Tieto a podobné tituly nosil otec z roboty, tínedžerské som si kupovala sama. Alebo náhodne nachádzala na ulici. Dodnes si pamätám kopu starých časopisov Eva (pre ktorý som neskôr tiež písala) či českej Elle, ktoré som niekde našla a z ktorých výstrižky mám snáď dodnes. Chcela som byť ako Helena-Kateřina Fialová, kreatívna a štýlová prvá šéfredaktorka českej Elle, čo písala vtipne a zároveň duchaplne a ktorá je dodnes jedným z mojich novinárskych vzorov. 
Typické tínedžerské témy: Kluci a věrnost, Spice Girls útočí, Zabil ju zo žiarlivosti, Habera
No a keď mi viac nestačilo rozličné príbehy čítať, začala som ich písať.  O tom si však povieme o týždeň.
Nasledujúca časť

Stratená

Stretli sa náhodou, v salóne jedného z jej početných známych. A hoci si nevymenili viac ako len pohľad, stačilo to. Stačilo to na to, aby vedela, že bude navždy patriť iba jemu.
Nemala to v pláne. Ale počas jej prechádzky v ten sladký májový deň sa spustil nečakaný dážď a vila grófa P. bola k parku najbližšie. Nezostávalo jej nič iné, ako prekľučkovať pomedzi rušný bulvár, schovať sa pod vchodovú bránu a napokon prebehnúť v jarných topánkach po mokrom chodníku, len aby sa čo najskôr dostala ku vchodu vysvietenej vily. 
Najskôr si ho ani nevšimla. Bola príliš zamestnaná vytriasaním vody z lemu svojich šiat a napravovaním svojho účesu. Vlasy sa jej uvoľnili z drdola a niekoľko mokrých kučier sa jej prilepilo na krk. Vyzliekla si kabát, z vrecka vylovila vreckovku a začala utierať pramienky vody, ktoré jej stekali do dekoltu. Odrazu pocítila, že ju niekto pozoruje. Z druhého konca miestnosti sa na ňu pobavene díval nízky, dohladka oholený mladý muž vo francúzskej uniforme. Do líc sa jej vliala červeň a rýchlo odvrátila zrak. Takto sa z nej vysmievať! Že sa nehanbí! Nahnevane spútala vlasy stužkou a prudko ju utiahla. Nehanebník jeden…
Nepríjemný pocit však neprestával. Opäť zdvihla zrak. Neznámy bol bližšie, síce len o pár metrov, ale aj z tej diaľky videla, ako neuveriteľne modré sú jeho oči. Tentoraz nesklopila zrak, ale pohľad mu opätovala o čosi dlhšie. A potom sa stalo čosi nečakané. Svet okolo nich sa zastavil. Hudba prestala hrať, utíchli rozhovory i cinkanie pohárov. V tom momente existovali iba oni dvaja. 
Videla, že to pocítil aj on.
A odrazu bola stratená. 
 Zdalo sa, ako by jeho pohľad do nej narážal a chcel ju uchvátiť s príťažlivou silou. Hoci cítila, ako ju pozoruje, majiteľ jasnomodrých očí sa nepokúsil sa o predstavenie, ani o konverzáciu. Viac sa nepriblížil, namiesto toho sa s ňou len pohrával z diaľky a prepaľoval ju očami.
Viac to nevedela vydržať. Rozhodla sa pre odchod a otočila sa k dverám. Siahla rukou na kľučku a nenápadne sa otočila, aby sa na neho pozrela posledný raz. Cez rameno kútikom oka opäť zachytila jeho pohľad. Jej srdce začalo búchať o poznanie rýchlejšie. Stále sa na ňu díval, no teraz už viac nie s pobaveným úsmevom. V jeho očiach videla čosi iné, hlbšie. Tentoraz zrak prvý raz odvrátil on. Všimla si, že jeho uši boli karmínové. 
Stlačila kľučku a želala si, aby odrazu pocítila na svojom ramene ruku a jeho hlas, ktorý by sa jej spýtal, či si želá niečo na pitie. Odrazu do nej niekto vrazil, no bol to len ďalší oneskorenec, ktorý sa snažil dostať z daždivej ulice do vyhriateho salóna. Ospravedlnila sa, že stojí vo dverách a bezmyšlienkovite vyšla von. Chladný vzduch ju udrel do líc. Zhlboka sa ho nadýchla, až mala pocit, že jej explodujú pľúca. Ak teraz odíde, bude to do konca života ľutovať. O tom bola presvedčená.
Namiesto toho sa otočila a vrátila sa naspäť do salóna. Niekoho, možno hostiteľa, možno úplného cudzinca, požiadala o čosi na pitie. Osviežujúci nápoj jej dobre padne po rýchlej poobednej prechádzke, oznámila o tón či dva hlasnejšie, ako by sa patrilo. S pohárom vína v ruke sa snažila dostať sa k neznámemu, dostatočne blízko, aby sa s ním dal nadviazať nezáväzný rozhovor, aj keď nie tak blízko, aby bola príliš nápadná. 
Nasledovali minúty nekonečného utrpenia. Pohrávala sa s pohárom vína, prstom prechádzala po stopke nahor a nadol, potom ním krúžila po okraji. Nervózne pila z nápoja malými dúškami, aby jej vydržal čo najdlhšie. Sem-tam sa odvážila ukradnúť si prchavý pohľad. Byť príliš nenápadná sa jej zjavne nedarilo. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Ale na jeho očiach bolo čosi, čo ju lákalo zahrávať sa s nebezpečenstvo. Čosi, čo ju pevne chytilo, pomotalo hlavu, a viac nepustilo. 
Ľudia prichádzali a odchádzali. V salóne sa vymieňali kniežatá s cudzincami, politici s anarchistami, krásne oblečené ženy s prosto odetými feministkami. Skrátka, obyčajná noc u grófa P. Útržky desiatok konverzácií plávali povetrím a s každou minútou sa k nemu dostávala v dave bližšie. Ktosi začal hrať na piano.
Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa zozbierať všetku odvahu na to, aby ho oslovila. Opäť sa mu odvážila pozrieť do očí. Myšlienky jej cválali hlavou ako splašené kone. Po treťom pohári vína však bola všetka slušnosť i opatrnosť preč. Pieseň sa zmenila na pomalú a clivú. Vysoko na vlne novoobjavenej odvahy, pobláznená zvodným cudzincom s očarujúcimi očami, pristúpila k nemu, podala mu svoju ruku a požiadala ho o tanec. Ohromený jej trúfalosťou vzal jej dlaň do svojej a nechal sa viesť na parket, kde počkala, kým ju vezme do náručia, a potom sa k nemu pritisla. Cítila, ako sa mu dvíha hruď od napätia, ako ju drží, opatrne, s ľahkosťou, a predsa akosi majetnícky. Vedela, že chce to isté, čo ona.
Pretancovali spolu celú noc. Nebolo to niečo, čo by mala vo zvyku. A zjavne to nemal vo zvyku ani on, súdiac podľa plachého úsmevu, chvenia rúk a občasných zábleskov neistoty v jeho pohľade. Na záver večera vložila svoju jemnú ruku do jeho a povedala mu, že po ňom túži. Že nikdy predtým nechcela nikoho tak, ako chce dnes večer jeho. Jeho ostych opadol, zrútili sa múry jeho obrany. 
Zaviedol ju k sebe domov a keď bola v bezpečí jeho spálne, nedokázal ju prestať bozkávať a dotýkať sa jej. Bozkával ju tak vášnivo, že takmer ani nedýchal. Jeho dotyky sa stávali odvážnejšími a ona sa mu poddávala, doslova sa pod nimi roztápala. Dovolila mu rozopnúť svoje šaty a s ľahkosťou z nich vykĺzla. V mesačnom svetle sa zaleskli jej mliečne biele prsia a lono. V tú noc sa milovali, ako by to bol prvý a posledný raz. Nevedela sa nabažiť jeho tela a hlasnými vzdychmi odmeňovala jeho prácu. Ich dych sa zrýchľoval a zrýchľoval, až kým sa nespojil do jediného výkriku spoločnej vášne. 
Nevedela o ňom nič. Nepoznala ani len jeho meno. Nech už to bol, kto chcel, dnes večer bol iba jej. Niekoľko krátkych hodín ho mala celého iba sama pre seba, kedy prestal existovať svet naokolo a existovali iba oni dvaja. V tú noc sa celá odovzdala cudzincovi, telom i dušou. 
Neskôr si trpko-sladko pamätala, ako znel jeho hlas, keď svoju ruku položila na jeho nahú hruď a prešla ňou nadol k jeho bruchu. Keď pred sebou stáli nahí a ona prstami a neskôr aj perami skúmala jeho zjazvené telo. Bozkami zasypala jeho kľúčne kosti, jeho hruď i jeho brucho. Skúmala jednu vyvýšeninu po druhej, pamiatky po skalpeloch chirurgov. Potom sa posunula opäť nižšie, kde ho celého objala svojimi ústami a on len čosi zavzdychal a ponoril sa rukou do jej vlasov.
Pamätala si každé slovo, ktoré vyslovil v záchvate žiadostivosti predtým, ako mu odovzdala celé svoje telo, v okamihu vášne, keď ich telá bolo jedno, i po tom, ako sa konečne od seba odtrhli a unavene sa snažili vedľa seba chytiť dych. Nevedela zabudnúť na jeho teplo, jeho ruky, jeho mäkké bozky. A roztúžené zbohom, ktoré na nich čakalo nasledujúce ráno.
„Nie som muž pre vás,“ povedal s očami horiacimi túžbou, ktoré ju na ňom tak upútali. V jeho hlase počula ľútosť. „Ak sa ma nevzdáte, budete banovať.“
„Nikdy,“ zašepkala a priložila mu prst na pery. „Toto je možno prvý raz, ale určite nie posledný.“
Na druhý deň sa opäť stretli. Narazili na seba v parku. On kráčal s akousi skupinkou mužov, ona bola so svojou sesternicou. Len čo sa na ňu pozrel, podlomili sa jej kolená. Sadla si preto na najbližšiu lavičku a počkala, kým sa k nej priblíži.
            „Smiem si prisadnúť, mademoiselle?“ spýtal sa a zložil z hlavy generálsku čiapku. 
            „Samozrejme,“ prikývla. Chcela povedať aj niečo iné, ale odrazu ju telo neposlúchalo. Jediné, čo dokázala, bolo myslieť na neho a ich spoločnú noc. 
            Vzal ju za ruku a nežne pobozkal jej dlaň. Jeho spoločníci sa odvrátili a sesternica zmizla za zákrutou. Zostali sami, bez svedkov.
Zrazu sa mu v rukách objavilo malé puzdro. „Získal som tento kameň na Tahiti. Vždy som ho nosil u seba pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.“
Len nemo prikývla. Potom sa zhlboka nadýchla a zozbierala odvahu opýtať sa ho na jeho meno. 
„Ako to, myslel som, že to viete,“ povedal s úsmevom.
„Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič,“ odvetila.
„Milan Rastislav Štefánik, mademoiselle,“ predstavil sa s úklonom.

*Zľahka inšpirované skutočnými udalosťami