Stratená

Stretli sa náhodou, v salóne jedného z jej početných známych. A hoci si nevymenili viac ako len pohľad, stačilo to. Stačilo to na to, aby vedela, že bude navždy patriť iba jemu.
Nemala to v pláne. Ale počas jej prechádzky v ten sladký májový deň sa spustil nečakaný dážď a vila grófa P. bola k parku najbližšie. Nezostávalo jej nič iné, ako prekľučkovať pomedzi rušný bulvár, schovať sa pod vchodovú bránu a napokon prebehnúť v jarných topánkach po mokrom chodníku, len aby sa čo najskôr dostala ku vchodu vysvietenej vily. 
Najskôr si ho ani nevšimla. Bola príliš zamestnaná vytriasaním vody z lemu svojich šiat a napravovaním svojho účesu. Vlasy sa jej uvoľnili z drdola a niekoľko mokrých kučier sa jej prilepilo na krk. Vyzliekla si kabát, z vrecka vylovila vreckovku a začala utierať pramienky vody, ktoré jej stekali do dekoltu. Odrazu pocítila, že ju niekto pozoruje. Z druhého konca miestnosti sa na ňu pobavene díval nízky, dohladka oholený mladý muž vo francúzskej uniforme. Do líc sa jej vliala červeň a rýchlo odvrátila zrak. Takto sa z nej vysmievať! Že sa nehanbí! Nahnevane spútala vlasy stužkou a prudko ju utiahla. Nehanebník jeden…
Nepríjemný pocit však neprestával. Opäť zdvihla zrak. Neznámy bol bližšie, síce len o pár metrov, ale aj z tej diaľky videla, ako neuveriteľne modré sú jeho oči. Tentoraz nesklopila zrak, ale pohľad mu opätovala o čosi dlhšie. A potom sa stalo čosi nečakané. Svet okolo nich sa zastavil. Hudba prestala hrať, utíchli rozhovory i cinkanie pohárov. V tom momente existovali iba oni dvaja. 
Videla, že to pocítil aj on.
A odrazu bola stratená. 
 Zdalo sa, ako by jeho pohľad do nej narážal a chcel ju uchvátiť s príťažlivou silou. Hoci cítila, ako ju pozoruje, majiteľ jasnomodrých očí sa nepokúsil sa o predstavenie, ani o konverzáciu. Viac sa nepriblížil, namiesto toho sa s ňou len pohrával z diaľky a prepaľoval ju očami.
Viac to nevedela vydržať. Rozhodla sa pre odchod a otočila sa k dverám. Siahla rukou na kľučku a nenápadne sa otočila, aby sa na neho pozrela posledný raz. Cez rameno kútikom oka opäť zachytila jeho pohľad. Jej srdce začalo búchať o poznanie rýchlejšie. Stále sa na ňu díval, no teraz už viac nie s pobaveným úsmevom. V jeho očiach videla čosi iné, hlbšie. Tentoraz zrak prvý raz odvrátil on. Všimla si, že jeho uši boli karmínové. 
Stlačila kľučku a želala si, aby odrazu pocítila na svojom ramene ruku a jeho hlas, ktorý by sa jej spýtal, či si želá niečo na pitie. Odrazu do nej niekto vrazil, no bol to len ďalší oneskorenec, ktorý sa snažil dostať z daždivej ulice do vyhriateho salóna. Ospravedlnila sa, že stojí vo dverách a bezmyšlienkovite vyšla von. Chladný vzduch ju udrel do líc. Zhlboka sa ho nadýchla, až mala pocit, že jej explodujú pľúca. Ak teraz odíde, bude to do konca života ľutovať. O tom bola presvedčená.
Namiesto toho sa otočila a vrátila sa naspäť do salóna. Niekoho, možno hostiteľa, možno úplného cudzinca, požiadala o čosi na pitie. Osviežujúci nápoj jej dobre padne po rýchlej poobednej prechádzke, oznámila o tón či dva hlasnejšie, ako by sa patrilo. S pohárom vína v ruke sa snažila dostať sa k neznámemu, dostatočne blízko, aby sa s ním dal nadviazať nezáväzný rozhovor, aj keď nie tak blízko, aby bola príliš nápadná. 
Nasledovali minúty nekonečného utrpenia. Pohrávala sa s pohárom vína, prstom prechádzala po stopke nahor a nadol, potom ním krúžila po okraji. Nervózne pila z nápoja malými dúškami, aby jej vydržal čo najdlhšie. Sem-tam sa odvážila ukradnúť si prchavý pohľad. Byť príliš nenápadná sa jej zjavne nedarilo. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Ale na jeho očiach bolo čosi, čo ju lákalo zahrávať sa s nebezpečenstvo. Čosi, čo ju pevne chytilo, pomotalo hlavu, a viac nepustilo. 
Ľudia prichádzali a odchádzali. V salóne sa vymieňali kniežatá s cudzincami, politici s anarchistami, krásne oblečené ženy s prosto odetými feministkami. Skrátka, obyčajná noc u grófa P. Útržky desiatok konverzácií plávali povetrím a s každou minútou sa k nemu dostávala v dave bližšie. Ktosi začal hrať na piano.
Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa zozbierať všetku odvahu na to, aby ho oslovila. Opäť sa mu odvážila pozrieť do očí. Myšlienky jej cválali hlavou ako splašené kone. Po treťom pohári vína však bola všetka slušnosť i opatrnosť preč. Pieseň sa zmenila na pomalú a clivú. Vysoko na vlne novoobjavenej odvahy, pobláznená zvodným cudzincom s očarujúcimi očami, pristúpila k nemu, podala mu svoju ruku a požiadala ho o tanec. Ohromený jej trúfalosťou vzal jej dlaň do svojej a nechal sa viesť na parket, kde počkala, kým ju vezme do náručia, a potom sa k nemu pritisla. Cítila, ako sa mu dvíha hruď od napätia, ako ju drží, opatrne, s ľahkosťou, a predsa akosi majetnícky. Vedela, že chce to isté, čo ona.
Pretancovali spolu celú noc. Nebolo to niečo, čo by mala vo zvyku. A zjavne to nemal vo zvyku ani on, súdiac podľa plachého úsmevu, chvenia rúk a občasných zábleskov neistoty v jeho pohľade. Na záver večera vložila svoju jemnú ruku do jeho a povedala mu, že po ňom túži. Že nikdy predtým nechcela nikoho tak, ako chce dnes večer jeho. Jeho ostych opadol, zrútili sa múry jeho obrany. 
Zaviedol ju k sebe domov a keď bola v bezpečí jeho spálne, nedokázal ju prestať bozkávať a dotýkať sa jej. Bozkával ju tak vášnivo, že takmer ani nedýchal. Jeho dotyky sa stávali odvážnejšími a ona sa mu poddávala, doslova sa pod nimi roztápala. Dovolila mu rozopnúť svoje šaty a s ľahkosťou z nich vykĺzla. V mesačnom svetle sa zaleskli jej mliečne biele prsia a lono. V tú noc sa milovali, ako by to bol prvý a posledný raz. Nevedela sa nabažiť jeho tela a hlasnými vzdychmi odmeňovala jeho prácu. Ich dych sa zrýchľoval a zrýchľoval, až kým sa nespojil do jediného výkriku spoločnej vášne. 
Nevedela o ňom nič. Nepoznala ani len jeho meno. Nech už to bol, kto chcel, dnes večer bol iba jej. Niekoľko krátkych hodín ho mala celého iba sama pre seba, kedy prestal existovať svet naokolo a existovali iba oni dvaja. V tú noc sa celá odovzdala cudzincovi, telom i dušou. 
Neskôr si trpko-sladko pamätala, ako znel jeho hlas, keď svoju ruku položila na jeho nahú hruď a prešla ňou nadol k jeho bruchu. Keď pred sebou stáli nahí a ona prstami a neskôr aj perami skúmala jeho zjazvené telo. Bozkami zasypala jeho kľúčne kosti, jeho hruď i jeho brucho. Skúmala jednu vyvýšeninu po druhej, pamiatky po skalpeloch chirurgov. Potom sa posunula opäť nižšie, kde ho celého objala svojimi ústami a on len čosi zavzdychal a ponoril sa rukou do jej vlasov.
Pamätala si každé slovo, ktoré vyslovil v záchvate žiadostivosti predtým, ako mu odovzdala celé svoje telo, v okamihu vášne, keď ich telá bolo jedno, i po tom, ako sa konečne od seba odtrhli a unavene sa snažili vedľa seba chytiť dych. Nevedela zabudnúť na jeho teplo, jeho ruky, jeho mäkké bozky. A roztúžené zbohom, ktoré na nich čakalo nasledujúce ráno.
„Nie som muž pre vás,“ povedal s očami horiacimi túžbou, ktoré ju na ňom tak upútali. V jeho hlase počula ľútosť. „Ak sa ma nevzdáte, budete banovať.“
„Nikdy,“ zašepkala a priložila mu prst na pery. „Toto je možno prvý raz, ale určite nie posledný.“
Na druhý deň sa opäť stretli. Narazili na seba v parku. On kráčal s akousi skupinkou mužov, ona bola so svojou sesternicou. Len čo sa na ňu pozrel, podlomili sa jej kolená. Sadla si preto na najbližšiu lavičku a počkala, kým sa k nej priblíži.
            „Smiem si prisadnúť, mademoiselle?“ spýtal sa a zložil z hlavy generálsku čiapku. 
            „Samozrejme,“ prikývla. Chcela povedať aj niečo iné, ale odrazu ju telo neposlúchalo. Jediné, čo dokázala, bolo myslieť na neho a ich spoločnú noc. 
            Vzal ju za ruku a nežne pobozkal jej dlaň. Jeho spoločníci sa odvrátili a sesternica zmizla za zákrutou. Zostali sami, bez svedkov.
Zrazu sa mu v rukách objavilo malé puzdro. „Získal som tento kameň na Tahiti. Vždy som ho nosil u seba pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.“
Len nemo prikývla. Potom sa zhlboka nadýchla a zozbierala odvahu opýtať sa ho na jeho meno. 
„Ako to, myslel som, že to viete,“ povedal s úsmevom.
„Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič,“ odvetila.
„Milan Rastislav Štefánik, mademoiselle,“ predstavil sa s úklonom.

*Zľahka inšpirované skutočnými udalosťami