Molekuly zvuku

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám šestnásť rokov, vonku zúri chladné a daždivé februárové počasie. Stojím v tmavej bráne. Môj úplne prvý frajer mi priniesol môj úplne prvý valentínsky darček. Nedočkavo trhám papier a dívam sa na tričko s obrázkom mojej obľúbenej skupiny. Po ňom nasleduje menši balíček, CDčko s venovaním napísaným strieborným atramentom. „Nech nám v žilách koluje metalová krv“, čítam. Od dojatia neviem, čo mám povedať. Netuším, čo som mu darovala ja, alebo čo bolo na tom CDčku vlastne napálené. Viem však, že aj o ďalších 16 rokov mi v žilách bude stále kolovať metalová krv a počuť Mráz do žíl vo mne vždy vyvolá pocit trpkosladkej prvej lásky plnej nádeje, trepotajúcich motýľov v bruchu a sladkého očakávania.

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám čerstvých dvadsať, láska môjho života mi práve dala kopačky a ja neviem, čo so sebou. Dívam sa na tmavé námestie, ligotavé svetlá Obchodnej ulice a niekde v diaľke veselo zvoní električka. No pre mňa zvoní umieračik. Oznámil mi, že ma neľúbi. „Pár dní zvládneš,“ preruší jeho naučenú reč hlas z rádia. „Nezvládnem, nemôžem bez teba byť,“ chce sa mi kričať. No on nepočúva. Ani moja uslzená tvár ho neobmäkčí. Odchádza. Nie na pár dní, ale navždy. Ja zostávam sama, bezmocná, opustená a zúfalá. Nasledujúci deň sú moje oči tak červené a opuchnuté, že si radšej nezložím slnečné okuliare. Práve mnou prešla najväčšia búrka môjho života.

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ležím na pôrodníckom oddelení, v rukách zvraštené a červené dieťa, a ja šepkám spolu s Kulym „zober ma domov“. Ako mi mohol niekto len tak dať dieťa, ktoré som v živote nevidela, a nepridať k nemu žiaden manuál na ovládanie? Aj keď je (údajne) moje, ja tohto malého cudzinca nepoznám. Cítim sa neistá, vystrašená a úplne mimo svoj element. Štyri dni v noci od strachu radšej ani nespím predtým, ako ma po Veľkej noci konečne prepustia domov. Až tam sa poriadne zoznámime, ja sa do neho zamilujem, a čoskoro si bez neho nebudem vedieť predstaviť svoj život.

V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ich nová pesnička je skutočne otrasná.

Lukratívny bonus

Jún

Niekde v Bratislave

Kat

 

Kat sedela v malej kaviarni v centre mesta a netrpezlivo miešala kávu. Čakala na Stana, ktorý si dával načas, čo bolo pre neho netypické. Stano bol spoľahlivý, zodpovedný a v deviatich prípadoch z desiatich si mohla podľa neho nastaviť hodinky. Dnes bol zjavne ten desiaty.

„Soráč,“ objavil sa zadýchane vo dverách a doniesol so sebou závan vzduchu, ktorý voňal nadchádzajúcim dažďom. S buchnutím hodil na lavicu ťažkú čiernu tašku. „Musel som zostať o pár minút dlhšie, kopíroval som si nejaké zložky, lebo večer budem pracovať z domu,“ vysvetľoval, pokým si vyhŕňal rukávy na čiernej košeli a skladal pod stôl nadpriemerne dlhé nohy.

„Aj ja by som mala…“ prikývla neurčito Kat. Pracovali v rovnakej budove, Kat na treťom, Stano na siedmom poschodí. Zoznámili sa pred pár rokmi v závodnej jedálni. Kat siahla po poslednej paradajkovej polievke, na ktorú sa jej zbiehali slinky. Lahodná polievka s veľkými haluškami jej pomotala hlavu tak dôkladne, že si cestou pokladni nevšimla Stanovu čiernu tašku, ktorú mal nedbalo zastrčenú pod stoličkou. Kat sa potkla a polievka skončila na kolegovi z učtárne. Stano sa, samozrejme, hanbil ako pes. Rozliatu polievku sa jej rozhodol vynahradiť pozvaním na kávu, kde obaja zistili, že okrem toho, že sú kolegovia, majú spoločnú záľubu v cestovaní, adrenalínových športoch a talianskej kuchyni. Okamžite sa z nich stali kamaráti.

„Mám novinky,“ povedala nečakane Kat a vytiahla z batohu telefón. „Pamätáš sa, keď sme sa rozprávali o tom, že v rovnaký deň dáme výpoveď a odsťahujeme sa niekam na samotu?

Stano pobavene zdvihol obočie. „Jasné, hneď po tom, ako vyhráme v lotérii a v Bratislave postavia metro.“

Ha ha, veľmi vtipnéMyslím to vážne. Počúvaj,“ povedala nadšene a otvorila telefón so stránkou, na ktorú sa posledných pár dní nevedela prestať pozerať. Dramaticky si odkašľala a začala čítať.

 

Hľadáme mladý manželský pár na správu veľkého rodinného sídla s priľahlou záhradou v širšom okolí Bratislavy. Hlavnou náplňou práce je starostlivosť o technický stav nehnuteľnosti s pozemkom a zabezpečenie plynulého chodu domácnosti. Požiadavky: pracovitosť, diskrétnosť, spoľahlivosť, manuálna zručnosť. Ubytovanie a strava sú k dispozícii zadarmo priamo v sídle. Po zamestnaní po dobu viac ako 12 mesiacov lukratívny bonus. Viac info na osobnom stretnutí. Životopisy posielajte na praca.spravca@gmail.com.

 

„Čo na to povieš?“ povedala triumfálne.

„Neviem,“ zamyslel sa Stano a pošúchal si bradu. Kat videla, že ho ponuka zaujala. A mala prečo. Stano svoju prácu nenávidel rovnako ako ona, ak nie viac. Túžil cestovať, spoznávať svet, no viazali ho putá menom kancelárska práca, hypotéka, a mama, ktorá by ho zabila, ak by len tak dal výpoveď.

„Len si to predstav. Dáme výpoveď. Odídeme aspoň na ten rok. Prenajmeme naše byty. Niekto iný nám zaplatí hypotéku, a možno aj čosi naviac. Ubytko, jedlo a teda aj všetky účty zaplatí zamestnávateľ. Takže nielenže ušetríme, ale poriadne na to aj zarobíme! Čo ty na to?“ Od nadšenia jej svietili oči. Na ponuku práce narazila náhodou. Bol to jeden z jej malých ranných rituálov. Po príchode do práce si v kuchynke spravila kávu, z jedálne vzala šišku a kus ovocia, a kým jej chladla káva a do kancelárie sa trúsili kolegyne, Kat čítala ponuky práce. Čím bláznivejšie, tým lepšie. Naštartovali jej fantáziu a do piatej si krátila nudné mítingy a nekonečné excelové výkazy snívaním o tom, aké by to bolo pracovať ako osobná asistentka generálneho riaditeľa, šoférka limuzíny v reklamnej agentúre či výčapníčka v dedine pri Košiciach, ktorá nemala viac ako 500 obyvateľov. Ale toto, toto bolo iné. Nad touto ponukou sa zamyslela o trochu hlbšie. Z predchádzajúcich brigád v zahraničí mala skúsenosti s prácou chyžnej, pracovala vo väčších i menších hoteloch, takže presne vedela, čo sa od podobnej práce dalo čakať. O plynulý chod vlastnej domácnosti sa starala sama už takmer dva roky, a ani raz sa jej neminul toaletný papier. To je predsa úspech, nie? A hoci sama nevedela ohodnotiť svoju pracovitosť, diskrétnosť, spoľahlivosť a manuálnu zručnosť, vedela, že v práci aj napriek minimálnemu úsiliu stúpala nahor. Povýšenie sem, zvýšenie platu tam, niekoľkokrát sa jej zmenil titul na lepší – a ona sa stále od deviatej do piatej nudila. Potrebovala zmenu. Najlepšie takú, ktorá jej prinesie veľa peňazí za málo muziky. Napríklad viesť domácnosť nejakému zbohatlíkovi v jeho veľkom rodinnom sídle s priľahlou záhradou, a popri tom šetriť napríklad na cestu okolo sveta.

„Tak čo ty na to?“ dívala sa s očakávaním na Stana. „Nezabudni na ten lukratívny bonus,“ dodala s entuziazmom

„Budem si to musieť premyslieť,“ povedal, no Kat videla, že je napoly zlomený. Bol malého mesta, do ktorého sa často vracal a mame – vdove – pomáhal s prácou okolo domu i záhrady. Táto práca bude pre neho hračka.

„Jasné, takéto rozhodnutia sa nerobia z minúty na minútu,“ súhlasila veľkodušne. „Najeme sa?“ zamávala na čašníka.

No ešte skôr, ako sa pred nimi objavili objednané jedlo, Stanovi tri razy zazvonil telefón. Prvá bola mama. Chcela sa uistiť, že jej malý chlapček (Stanovi ťahalo na tridsiatku) sa bezpečne dostal domov a má pred sebou teplu večeru. Druhý bol Stanov spolubývajúci. Oznámil mu, že ich spoločná mačka mu na vankúši nechala polostrávené prekvapenie. Nedostatok Stanovej pozornosti znášala niekedy horšie ako jeho matka. A tretí bol jeho šéf. Stanove výkazy za posledný štvrťrok neboli práve najpresnejšie a ak mu ten najnovší nedoručí do pätnástich minút, tak sa ráno nemusí unúvať chodiť do práce.

Stano si unavene masíroval stuhnutý krk. „Pošlem ti môj životopis, okej?“ povedal unavene. 

Kat sa na tvári rozlial široký úsmev. „Nemusíš,“ zacerila sa. „Už som ho poslala. Aj môj. Aj nás sobášny list. Neveril by si, čo sa dnes dá všetko nájsť na webe. A hlavne, tá práca je naša,“ zhlboka sa nadýchla. „Teda, ak ju chceme. Poslala som tam email už pred pár dňami. Vzali nás. Jediné, čo teraz musíme spraviť, je dať výpoveď. Namiesto nekonečných porád a bezduchých emailov kolegom v Paríži sa budeme môcť venovať starostlivosti o technický stav nehnuteľnosti s pozemkom a zabezpečenie plynulého chodu domácnosti, zatiaľ čo im na účet budú naskakovať peniaze z výplaty a k tomu z prenájmu. A ktovie, čo to tak môže byť ten lukratívny bonus?“

Stano sa na ňu neveriacky pozrel a potom sa rozosmial. 

„Tak čo?“ spýtala sa ho nedočkavo Kat. 

„Tak nič. Takéto dobrodružstvo sa skratka neodmieta. Aj tak to mám nahnuté. V piatok dávam výpoveď,“ povedal.  

 

            O pár minút neskôr

            Niekoľko kilometrov za Bratislavou            

            Annamária

 

Chladný júnový večer prerušilo zaburácanie hromu. Tmavomodrú oblohu preťal na dvoje ostrý blesk a na štrkovú cestu vedúcu k ošarpanému kaštieľu dopadli prvé kvapky vody.

„Katarína! Ide búrka. Presvedčte sa, prosím, či sú na západnej strane budovy zatvorené všetky okná,“ zavolala z diaľky Annamária na svoju gazdinú.

Katarína, mladá tmavovlasá žena s iskrivými zelenými očami, poslušne vyšla z haly, kde až doteraz triedila príbory. V kaštieli Sobotište bolo vždy čo robiť. Raz to bolo umývanie okien, inokedy drhnutie starobylých parkiet. Dnes sa leštili príbory. Ráno Annamária prikázala Kataríninmu manželovi Tomášovi, aby z pivnice doniesol niekoľko mimoriadne ťažkých krabíc, a poukladal ich na biele plachty natiahnuté na zemi. Na ich prekvapenie sa v nich skrývalo niekoľko stoviek strieborných lyžíc, vidličiek a nožov. 

„Každá rodina si do kaštieľa priniesla vlastné striebro, po ich odchode ho len tak hodili do pivnice. Ktovie, koľko kompletných setov sa tu skrýva…“ povedala Annamária svojím typickým neurčitým tónom a nechala Katarínu, nech sa zaprášenými kúskami príborov prehrabáva sama. Ostatne, za to ju predsa platila.

Ona sa namiesto toho vybrala na prechádzku do sadu. Z lavičky pod čerešňovými stromami obťažkanými lákavým ovocím sledovala, ako sa v šere zapadajúceho slnka zvýrazňuje silueta kaštieľa. Bolelo ju celé telo, prejsť niekoľko desiatok metrov odo dverí do sadu jej trvalo dlhšie, ako zvyčajne. Aj teraz, keď začula, že sa blíži búrka, sa niekoľkokrát pokúšala postaviť. Zradili ju však nohy. Za ucho si roztrasenou rukou zastrčila prameň bielych vlasov a vo vodnatých očiach sa jej zaleskli slzy. Už len pár hodín a opäť si ukradne ďalší rok života.

O pár hodín neskôr za sebou búrka nechala len svieži chladný vzduch a zopár mlák na početných chodníkoch okolo kaštieľa. V jednej z jeho tmavých miestností sedela unavená Annamária a dívala sa na uhlíky dohorievajúceho ohňa. „Ešte chvíľu, to vydržíš,“ šepkala. Minútová ručička na hodinách sa lenivo posunula dopredu. Do polnoci zostávalo menej ako päť minút.

Dýchalo sa jej len ťažko. Každý nádych a výdych bol plný pískania, vŕzgania a praskania. Nohy ju neposlúchali, tak ako kedysi – čo, kedysi, ešte pred pár mesiacmi bola plná energie. Ale táto sprostá kliatba…

Hodiny konečne odbili polnoc. Annamária sa vzpriamila na stoličke a zazvonila na gazdinú. Určite už spí, pomyslela si. Škoda jej. Celkom mi prirástla k srdcu… Ale odo dňa, kedy Katarína s Tomášom podpísali zmluvu a stali sa zamestnancami kaštieľa Sobotište, uplynul presne rok. Bolo načase im vyplatiť ich lukratívny bonus.

O pár minút sa na chodbe ozvali ľahké kroky. Katarína jemne zaklopala na dvere.

„Volali ste ma, pani grófka?“

Annamária sa na ňu zamyslene zadívala. Táto Katarína bola zo všetkých Katarín jej najobľúbenejšia. Aj o polnoci vstávala s úsmevom. Bez opýtania ju volala pani grófka – predchádzajúca Katarína mala so šľachtickým titulom v dvadsiatom prvom storočí dosť veľký problém. A hlavne, vždy spravila, o čo ju Annamária požiadala, bez zaváhania a bez reptania. Bude jej skutočne chýbať…

„Katarína, poďte bližšie, nevládzem hovoriť nahlas,“ zašepkala. „Pamätáte sa, keď ste pred rokom podpísali zmluvu-„ Annamária sa prudko rozkašľala, „že vás na jej základe čaká lukratívny bonus?“

„Áno,“ prikývla Katarína s otázkou v očiach. „Už je to rok?“ spýtala sa.

Annamária slabo prikývla.

„Nemal by tu byť aj Tomáš?“

„Nie,“ zašepkala Annamária. „Pre neho mám pripravené čosi iné. Ale najprv ťa chcem niečím obdarovať. Poď bližšie, dievča moje, nech ti to dám,“ pokývala rukou a ukázala na dlhú zamatovú krabičku, ktorá spočívala na stolíku vedľa kresla. Keď jej ju Katarína podala, Annamária ju opatrne otvorila a odhalila skvostný náhrdelník posiaty drahými rubínmi. Všimla si, ako sa Kataríne rozžiarili oči. Mladá žena sa poslušne sklonila a nastavila krk, aby jej naň Annamária zavesila šperk.

Namiesto chladného kovu však Katarína na svojom krku ucítila dych svojej zamestnávateľky, potom ostrú bolesť a pred očami sa jej zatmelo.

Annamária hladno sala životodarnú krv. Napiť sa mohla len raz za rok, a jej obeťou musela byť vydatá žena menom Katarína. Prečo? Na to v priebehu storočí už zabudla. Možno ju jedna z Katarína prekliala. Možno bola jej prvou obeťou. Možno… ale to je teraz už jedno. Na to, čo sa stalo v Sobotišti v roku 1376, nerada spomínala. Nebola to jej najsilnejšia chvíľa. Zato na pravidelnú premenu sa celkom tešila. Annamária si vychutnávala kovovú chuť životodarnej tekutiny a vnímala, ako sa jej telo napĺňa novou energiou. Cítila, ako sa jej napína koža, vyrovnáva chrbát a napravuje zrak. Šedivé vlasy boli odrazu čierne, telo mladé a svalnaté. 

Posledný hlt – a premena bola dokončená. Na ďalší rok bola majiteľkou mladého, pružného, zdravého tela. Pozrela sa na zem, kde bez duše ležalo jej predchádzajúca telesná schránka. Bola to chyba, vybrať si Katarínu v rokoch. Takmer to v jej tele nevydržala. Jemne pohladila svoju starú tvár, plnú vrások, a zasunula jej zablúdený prameň bielychvlasov za ucho. Ale pred rokom bola zúfalá. Tento rok dala inzerát do novín už pred mesiacmi. 

Potom z krabičky vybrala rubínový náhrdelník a zavesila si ho okolo krku. V tme sa zaleskli jej nové zelené oči. Bol čas odovzdať lukratívny bonus Tomášovi. Podľa toho, ako často sa vášnivé stonanie nieslo prázdnymi chodbami kaštieľa, bozkom na krk od svojej manželky nikdy nevedel odolať. 

Našťastie, nemusí sa ponáhľať. Pred tým, ako sa nasýti aj jeho krvou, bude mať dostatok času vychutnať si takmer zabudnuté telesné pôžitky. Nová Katarína jej oznámila, že nastúpiť môže až o pár dni, keď manžela presvedčí, aby dalv piatok výpoveď.